správy    
prvý pokus o sledge hokej na Slovensku01.06.2009

O prvom projekte niekedy v rokoch 2006 a 2007 veľa neviem, aj keď som bol na krátku chvíľu priamym účastníkom. Aj to stačilo, aby som si urobil obraz o príčinách jeho neúspechu. Moje nasledujúce zážitky sú samozrejme čisto subjektívne, ale do bodky pravdivé. Rozprávam ich preto, lebo vnímam, že sledge hokej má u tých, ktorí sa s ním v minulosti stretli zlé meno. Nemôže za to však sledge hokej.

O sledge hokeji som počul prvý raz od kamaráta Gašpara. Niet sa čo čudovať, lebo od neho často počujem niečo, čo som ešte nepočul. Vraj si kadejakí postihnutí, beznohí a ochrnutí sadnú na nejaké špeciálne sane, do rúk vezmú krátke hokejky s hrotmi na odrážanie a jazdia takto po ľade. Že je to rýchle a tvrdé, že sa zrážajú, prišpendľujú na mantinel, hotový hokej. Že je to super šport. Ešte ten večer som sedel na internete. Našiel som na ňom výzvu pre záujemcov o sledge hokej na Slovensku. Fantázia!

Nešťastný príbeh o chlapcovi, ktorý kôli nezodpovednému šoférovi prišiel o nohy ste možno zachytili. Dovtedy bol jeho najväčším koníčkom hokej. Po havárii sa jeho otec rozhodol, že chlapec bude hrať hokej aj naďalej – na sánkach. Keďže na Slovensku taká možnosť nebola, pustil sa do práce. Rozhodol sa dať dokopy tím, s ktorým prerazíme na olympijských hrách. Toto všetko mám z novín na internete.

Ozval som sa a onedlho mi naozaj prišla pozvánka. Štvordňové sústredenie v Poprade – skoro som vyskočil z kože. Ubytovanie v hoteli Aquacity v Poprade, k tomu strava a bazény zadarmo. Dobre, luxus je príjemný, ale najviac som sa tešil na hokej. Zimný štadión v Poprade je hneď vedľa hotela, paráda.

Na stretnutie som prišiel päť minút pred stanoveným príchodom, bol som tuším tretí, z viac ako dvadsiatich. Privítal ma namosúrený chlapík, budem ho volať Otec, zrejme niečo v organizácii neklapalo. Nevadí, hokej všetko vynahradí. Počas zhruba troch hodín dorazili zvyšní účastníci, celkom veselá partia, najveselšia tradične z východu. Od zástupkyne Paralympijského výboru sme dostali knižku tuším o paralympiáde v Turíne a išlo sa ubytovať. Trúfol som si opýtať sa, kedy pôjdeme na ľad. Od otca som dostal takú polovyhýbavú odpoveď, v ktorej bolo veľa o tom, ako sú vybavené sane, výstroj, hokejky a všetko je super. A že jáj na ľad? Večer, dozviem sa. Stále som bol v polozasnení a realitu som si nevšímal.

Hotel pekný, aj jedlo tuším bolo fajn. Všetci sa tešili do bazénov, ale ja som nechcel, lebo som nechcel byť na ľade unavený. „Čo si? Dnes ľad nebude.“, povedal mi ktosi zo spoluhráčov a tak som pátral. Išla fáma, že naozaj nebude, ale nikto nevedel presne. Nakoniec som zohnal Otca (hotel je veľký) a on mi povedal, že bohužiaľ ľad nebude, lebo sú technické problémy. Vravím, že by som si rád aspoň pozrel sane, hokejky, nikdy som to nevidel. Odvetili, že sa to nedá, lebo tu ešte nie sú, treba ich priviezť. „Neboj sa, všetko si vyskúšaš, budeš toho mať dosť, ešte sa tak zničíš, že sa nepohneš. Ráno buď pripravený.“. Šiel som sa kúpať.

Večer som chvíľu debatoval pri plných pohárikoch s Otcom a počúval som o tom, ako sa mu podarilo zohnať peniaze od našich hráčov v NHL, že sú to všetko super ľudia. Taký Lašák sa s jeho synom úplne skamarátil a je to ozaj charakter. Ale sú aj iní, zlí ľudia – tí ho ohovárajú. Že peniaze nepoužíva na to, na čo sú určené. Pritom on všetko robí popri svojej ťažkej robote, vráža do celého projektu kopu svojich peňazí a síl. Neprajníci sa nájdu všade.

Na raňajkách sa šírili informácie, že ľad doobeda nebude. Ale pre presnú informáciu som zase musel podniknúť pátranie po Otcovi. Bohužiaľ, pokazila sa akási súčiastka, išli po ňu kamsi do Bystrice, či kde, poobede určite trénujeme. Sane a hokejky? Nie ešte nie sú privezené. Asi som ho už tým večným vypytovaním trochu rozčuľoval.

Doobeda ľudia začali vravieť, že ľad nebude vôbec. Na Otca celkom otvorene nadávali. Ja som si ešte stále myslel, že má len veľa nešťastia a nedarí sa mu. Niekedy, keď som v šťastnom zasnení, nevidím zjavné. Na obed priznal, že ľad nebude vôbec. Môžu za to na zimnom štadióne. Ale nevadí, máme sa aspoň zrekreovať, oddýchnuť si, zaplávať si, môžeme ostať na hoteli všetky štyri dni, všetko je zaplatené. Zbalil som si veci a odišiel. Otcovi som povedal, nech sa mi ozve nabudúce, rád prídem. Nemyslel som to ironicky. Asi sa urazil.

Najbližší rok som mu poslal niekoľko e-mailov. Bez odpovede. Až jedného dňa, v piatok večer som dostal kratučkú správu: „tak co, prides dnes?“. Prisahám, že som nevedel kam. Až neskôr som sa dozvedel, že bolo ďalšie nevydarené sústredenie.

Pochopil som, že buď začnem chodiť do českého klubu, alebo môžem na sledge hokej zabudnúť.

Áno, z počutia som sa dozvedel veľa. Pekné boli historky od českých spoluhráčov o spoločnom sústredení s Otcovým výberom. Vtedy boli naozaj na ľade. Otec chcel dať dokopy profesionálne platený mančaft, ktorý sa dostane do Vancouveru. Horšie boli reči, že nikto nikdy nevidel vyúčtovanie poskytnutých peňazí. Neviem, či je to pravda. Otec mal v sebe démona, ktorý zožerie nielen mnoho peňazí, ale aj dušu. Či ho mal v sebe už pred úrazom svojho syna alebo ho živilo práve nešťastie, neviem. To všetko som si dal dokopy neskôr, keď už som sledge hrával a dokázal som si spomenúť na zážitky z Popradu bez zatemnenia mysle.

Prešlo veľa času. Posledná správa príbehu je opäť z novín. Otca našli mŕtveho na smetisku. Príčinou smrti bol alkohol.

Môj dovetok. Otec sa mi nezdal byť zlý chlap. Mal obrovskú snahu niečo urobiť. Keby sme všetci mali z tej snahy aspoň kúsok, urobili by sme veľké veci. Jemu však démoni prerástli cez hlavu a ich ťažobu neuniesol.

Tým sa skončil prvý projekt založenia sledge hokeja. Druhý je skromnejší. Je postavený na otvorenosti a férovosti. Začína vďaka prvému projektu so zlou reputáciou sledge hokeja. Tipujem (bodaj by som sa mýlil), že dôležití ľudia na paralympijskom výbore nechcú na najbližšie desaťročie o sledgehokeji ani počuť. Veľké nadšenie nepredpokladám ani u našich hokejistov a iných donorov, ktorí sa sklamali.

Rozhodol som sa, že do organizovania sa pustím, až keď dokážem, že to myslím so sledgehokejom vážne. Za dva roky som sa dostal na stabilné miesto v zostave ZAS Zlín. V Zlíne a v ČR je množstvo oveľa lepších hokejistov, ale niečo za sebou mám a určite mám čo odovzdať začiatočníkom. Stále sa chcem zlepšovať. A Gašpar mal úplnú pravdu.

pst

...naspäť na správy

Podporujú nás:































Peter Štít
Klub hokeja na sánkach Zbojníci
Na sihoti 1164/2
02601 Dolný Kubín
pstit@pstit.sk, 0948-017474
www.pstit.sk